Prvý bol diár.

Pred istým časom (okolo roku 2011) mi akosi silnejšie, než obyčajne, udrela do očí jedna vec. Spôsob, akým si moje dievča zapisovalo poznámky, termíny, dátumy, kontakty a všetky drobnosti. Ak by ste čakali, že ma uchvátil diár, do ktorého tieto zápisky putovali, v podstate čakáte správne.

Erika si všetky dôležité veci zapisovala na papieriky. Kúsky, odtrhnuté rožky, pokrčené bločky z nákupov, cestovné lístky… a všetko to nosila v peňaženke. Každý deň trávila množstvo času tým, ako triedila všetky tieto veci – bločky, ktoré si treba nechať preplatiť, bločky, ktoré môžu ísť do zberu, lístky, použité či nepoužité, s poznámkou, či bez nej…

Bolo to na jeseň, takže som si povedal, že na Vianoce jej darujem diár. Mne kedysi pred takmer desiatimi rokmi sestra darovala jeden tiež. Značkový, za vyše tisíc korún, s možnosťou vymeniť si každý rok kalendár, doplniť si listy s poznámkami. Bol pevný a praktický – vošiel mi do vrecka na vetrovke. Chcel som teda Erike dať rovnako užitočný darček – diár.

Pohliadnuc na ceny a možnosti, ktoré trh ponúkal, som sa začal obzerať po možnostiach, takpovediac, menej konvenčných. A tu skrsla myšlienka – urobiť diár ručne, napríklad aj s vyšitým menom. A začal som rúbať čo najvyššie: žiadna riflovina či umelina: pekný kožený!

Obehal som všetky blízke i vzdialené galantérie a zháňal som kožu. V Bratislave boli tieto možnosti dosť obmedzené, zvlášť pre mňa: človeka, ktorý slovo „koža“ doteraz ani len nezadal do vyhľadávača na internete.

Naveľa som našiel jednu galantériu, kde mi protivná pani v stredných rokoch svojou protivnou nepríjemnou taktikou natlačila posledný kus kože, ktorý mala na sklade a ktorý jej tam asi zavadzal už dlho. Možno sa pýtate, prečo som od takej protivnej ženskej vôbec kúpil, ale predpokladám, že je to práve jej taktika, ktorá spôsobí, že si ani netrúfnete odmietnuť a kúpite…

Tak som nakúpil kožu, hrubšiu niť a veľké zahnuté ihly. A pustil som sa do toho. P.G.Biely